Konečne po 11 hodinách letu som pristála na letisku. Všetci sme postupne vystupovali z lietadla. A išli sme pre svoje kufre. Keď som vyšla z letiska tak som si zavolala taxík a taxík tu bol za 15 minút asi nemal žiadneho zákazníka.
„Kam to bude slečna?" opýtal sa ma taxikár na adresu. Ako naschvál my vypadol z hlavy názov hotela. Ale Devin mi na papierik napísal názov hotela.
„Do hotela Hilton, ďakujem," povedala som mu a hneď naštartoval auto 
Ako som sedela v aute tak som napísala Devinovi, že som v poriadku došla aj keď je u nich, ešte len večer. Pozrie si to neskôr. Taxikár zastavil presne pred hotelom. Keď som vystúpila z auta tak som sa pozrela na ten krásny hotel, kde je veľký nápis "HOTEL HILTON" medzi tým mi taxikár vyložil kufor. Dala som mu peniaze a kráčala som do hotela. Keď som sa vybrala k recepcii tak zrazu niekto do mňa strčil. Stratila som balans a skoro som spadla, keby ma nechytil neznámi chlap tak určite by som spadla. Chvíľku som sa zahľadela do jeho smaragdozelených očí. Zrazu ako, keby som bola iný človek a zrazu som bol ak nemu hnusná.
„Vy nevidíte kam chodíte? Čo by sa stalo keby som si ublížila? Chodíte tu ako, keby vám všetko patrilo," hneď som na neho vybehla, ako na malé dieťa
„Prepáčte nevidel som vás," začal sa vyhovárať, že ma nevidel. Bolo mi smiešne, ale som musela udržať smiech. 
Každý si išiel svojou cestou ešte sme sa na seba pozreli a potom som sa vybrala ta kde som mala namierené. Recepčnej som povedala, že sa chcem ubytovať v hoteli. Podala mi kľuč od mojej izby. Podišla som k výťahu, ktoré ma vyvezú ma poschodie kde mám izbu. Konečné po dlhom lete som si sadla. V kabelke mi začal vibrovať mobil tak som išla ku kabelke a vytiahla som mobil. Na displeji sa ukázalo Devinové meno. Tak som rýchlo zdvihla. 
„Devin stalo sa niečo?" hneď som mu položila otázku ani som sa nepozdravila
„Nie, len som chcel vedieť či je všetko v poriadku," bolo od neho milé, že sa zaujíma o svojich zamestnancov, ktorý sú na služobnej ceste
„Áno všetko je v poriadku," musela som zaklamať. Nechcela som mu povedať o svojej nehode s cudzím človekom lebo viem čo by na to povedal.
„Dobre. A čo budeš dnes ešte robiť?" opýtal sa ma priateľský. Nestihla som mu odpovedať na otázku a zrazu mi niekto klopal na dvere. 
„Devin prepáč ale musím končiť, lebo mi niekto klope na dvere," hneď som zložil a vybrala k dverám
Išla som otvoriť dvere a vo dverách stál mladý chalan. Mal na sebe uniformu očividne robí tu v tom to hoteli. 
„Slečna Scotová páni na vás čakajú v zasadačke," povedal mi mladý chlapík
„Ďakujem," poďakovala som sa a zavrela som dvere
Len som dnes priletela a hneď mám stretnutie. Asi by som si mala na to rýchlo zvyknúť nie som predsa v Londýne ale v Santa Monice. Zišla som dole výťahom na prízemie a rovno som si namierila do zasadačky. Ako som vošla tak ma hneď zbadal starší pán.
„Prepáčte nám slečna, že sme vás vyrušili keď ste, len dnes prileteli," milo na mňa usmial
„Nevadí," na rýchlo ma nič nenapadlo. Sadla som si na voľné miesto.
„Sme všetci?" zozadu sa ozval mužsky hlas
„Nie. Ešte má prísť Ethan," dúfala som, že ten slávny Ethan Estrada nebude nejaký namyslený chlapík. Ale uvidíme.
Chvíľku sme na neho čakali. Pánko si dáva na čas. U nás by sa to nestalo, že by sme museli na niekoho čakať. Do miestnosti vošiel nejaký neznámy chlapík ale mne bol hneď povedomí rychlosom listovala v pamäti